Aktuality


Meno: Heslo:
 
Prihláste sa a budete mať možnosť vytvárať a komentovať aktuality.

"Anonym nikdy za nič nestojí, lebo sám svoje meno nepokladá za nič"
(William Shakespeare)


Spoveď lezeckého nováčika


        Po absolvovaní základného kurzu na skalách v Maníne som chcela prispieť s mojimi dojmami do aktualít, avšak zistila som, že vlastne budem len opakovať pozitívne kurzové dojmy svojich predchodcov a tak som si zaumienila, že by som sa radšej pozrela s odstupom času na to, čo sa bude diať po kurze.

 

        Je 5 mesiacov po kurze a ja sa pokúšam napísať prvé pokurzové dojmy a lezecké fungovanie, teda akúsi nováčikovskú spoveď.

 

       Na zhaňanie a kupovanie lezeckého matrošu sme boli ideálna dvojica: Ja-skôr už na lezenie starena a môj ledva 14 ročný syn(tiež čerstvo po Manínskom ZHK), ktorý mal na všetko svoj vlastný názor, typu: potrebovali by sme viacpádovejšie lano, ako toto , tá karabína má celkom dobrú priečnu nosnosť, tieto čoky mi vzbudzujú väčšiu dôveru ako hen tam tie a podobné hlášky. V tejto zostave sme u predavačov vzbudzovali viac, než zmiešané pocity. A tak sa nám, nováčikom, opatrne snažil jeden z ních vysvetliť, že nebolo by rozumné, keby sme ako istítko používali osmu, že či chceme na istenie kýblik, či gri-gri. Kedže som sa vyjadrila, že problém istenia mám vyriešený, že istím polloďákom v HMS, údiv na tvári predavača bol veľký. Vysvetľoval mi, že svoje lano by teda nikdy neničil nejakým PL v HMS. Ako dobre, že leziem na vlastnom lane.

 

        Ďalšie pochybnosti sme vyvolávali tým, že sme sa so synom radili o rokcentroch, abalakoch, čokoch, o potrebe dlhších expresiek, častokrát bez pochopenia predavačov.

 

        Na našich prvých lezeckých pokusoch po kurze som bola v lezeckej dvojici sama dospelá a neskutočne som si priala, aby nablízku niekto bol, niekto schopnejší a skúsenejší. Možno pre nič inšie, iba pre akúsi duševnú istotu. Nestalo sa. Všetci boli rozlietaní, letom pohltení a pohrúžení do svojich činností. A tak som zostala na vlastné začiatky sama. Vtedy som mala značne zmiešané pocity, dnes som za to svojmu osudu vďačná. Naučila som sa vysporiadať so všetkým, čo tie neisté lezecké začiatky priniesli.

 

        Dobre si pamätám na prvú cestu na hornom konci, ktorú som ťahala po škole. Napriek tomu, že som ju predtým mala zlezenú na druhom konci(dalo sa lano “hodit”zhora), moje kolená dostávali tajné signály z mojho podvedomia a začali harmonikovať svoju pesničku a ja som si v duchu nadávala, že či mi už len to lezenie chýba, že ak to šťastne doleziem, tak nikdy viac....    Neprešlo ani pol hodiny a na svoje rozhodnutie som zabudla a znova som to ťahala na hornom konci. Aj som prestala kŕčovito vyhľadávať skalky, kde sa dalo lano hodiť zhora. Pri každej lezeckej príležitosti, ktorú som si od života ukradla, som si asopoň nejakú tú cestu na hornom konci vytiahla. Pre radosť.

 

        Ďalšia udalosť, na ktorú si veľmi dobre pamätám bol prvý pád do vlastného postupového istenia. Na kurze sme kontrolovane padali, ale ľahšie sa padalo, keď sa na to človek sústredil a vedel ešte, že niekto zodpovedný a skúsený má naše pády pod kontrolou.A keď potom došli ostré pády v praxi, tie boli o dosť iné...Aspoň ten prvý určite.

 

        Bol chladný októbrový deň a tým, že som dosť zinmomrivá mám dosť zimou znecitlivené ruky a nohy. Naliezam do cesty, zakladám skrehnutými prstami čok, nadliezam nad istenie...este kúsok.... a odrazu padáááám.....do mnou založeného istenia... dokonca prvého v ceste...A môj novopečený istič je ešte väčším nováčikom, ako ja. Naštastie, čok bol predsa len správne založený a pád udržal. A istič chytil... O preklze neslýchal a tak končím, tentokrát našťastie bez preklzu, necelý meter nad zemou.   Najprv šok, vyrazilo mi slzy do očí.Potom naliezam späť do cesty, veď predsa si tam nenechám taký vzácny čok. Pri už spomínanom čoku rozmýšľam, či hore, alebo dole. Zdalo sa mi bezpečnejšie hore. A keď moje postupové istenie už jeden pád vydržalo,  vydrží aj prípadný ďalší. Pri prasiatku si vydýchnem a keď pristávam na zemi, zmocňuje sa ma obrovská, neskutočná radosť. Radosť z toho, že som celá, dokonca bez škranca či modrinky, radosť z toho, že tie istenia naozaj fungujú, radosť z toho, že mám spoľahlivého ističa, radosť z toho, že v horoškole ma asi naozaj niečo naučili a radosť z toho, že tam Hore ma majú radi.

 

Jela

 

 (Ďalšie trapasy lezeckého nováčika-zelenáčika niekedy nabudúce.)



všetky práva vyhradené | (c) Webra Solutions 2007