Aktuality


Meno: Heslo:
 
Prihláste sa a budete mať možnosť vytvárať a komentovať aktuality.

"Anonym nikdy za nič nestojí, lebo sám svoje meno nepokladá za nič"
(William Shakespeare)


Ako sa z trochy techniky "vykľula" Strecha slovenska 5 A3e


Babička si vzala dovolenku, vyrazila do Terchovej, a tak sme ju znova využili, odviezli jej Alexinku (mami, ďakujeme...) a ukradli si dva dni pre seba a lezenie. V stredu sme sa trošku povenovali technickému lezeniu (konečne som sa dočkala, tak som bola taká netešená, že ma to v tých jedničkách nadľahčovalo) a predtým, než sa zotmelo, ešte sme rýchlo vyliezli na Gotickej Stene Hornej Obrovský kút  7/7+. Duško to klasicky „prebaletil“ a ja som musela trochu zabojovať keď dochádzali sily.

 Na druhý deň sme si (alebo možno presnejšie ja som) naplánovali v Kolstoleckom dóme Strechu slovenska 5 A3e. No čo, veď keď už technické lezenie, tak nech to má grády... Ráno sme vstali až skoro na obed a tak sa nám to akosi posunulo. Trochu ma znervóznili Duškove reči o tom, že na to potrebujeme minimálne 5 hodín a aj to máme čo robiť. A tak keď sme konečne o 11:40 hod nastúpili, tak som sa modlila, aby sa nezotmelo skôr ako o pol piatej. Rýchlo sme preliezli prvú dĺžku, ktorá bola celá do traverzu a hlavne hodne skúpa na istenia, ale ľahká a ocitli sme sa priamo pod strechou. Prekufrovať lano a hor sa do stropu. Pozorujem Duška ako sa tam hompáľa a trošku mám strach, ako si s tým poradím. Hneď tretí nit je vytrhnutý. Duško najprv hodí skobu do doliny, a potom sa mu druhú podarí zatĺcť. S úsmevom si sama seba predstavujem, ako asi budem tú skobu vytĺkať a kde asi tak skončí, keď mám s tým niekedy problém aj stojac nohami pevne na matičke zemi aj keď vo vertikálnej polohe... Pár istení a chýba ďalší nit a kus za ním má ďalší ulomenú plaketu. To nám to ale pekne začína... A potom vraj „mamina isti, lebo toto je také ťažšie miesto“. No tak doteraz to akože bolo ľahké..., tak to som hneď spokojnejšia.  Duško sa približuje ku štandu, chvíľu bojuje, lebo nemôže dočiahnuť slučku a vznikajú celkom slušné fotky. Akurát, že teraz už nič nevidím, lebo som celý čas fotila proti slnku. Nevadí, Duško aj tak mizne z obzoru. V slnku sa hojdá už len jeho kladivo. Počujem cvakať karabíny a potom už len „zruš“, „zrušené“, a „istím“. A „leziem“. Alebo žeby nie? Prvé kroky po skale a potom otočka a strop. Chvíľu zaváham, než sa postavím do rebríčka a zmizne mi pevná zem pod nohami. Prenesiem váhu, stúpim do rebríčka a... nič horibilné sa nestalo. Ani sa to nejako extrémne nehojdá. Moje prvé kroky v strope. Super! Duško na mňa kričí, že skobu mám nechať tam, nech poslúži aj iným. Od radosti si takmer  začnem spievať, rýchlo cez ňu „prebaletím“, škodoradostne jej dávam „pápá“ a frčím ďalej, keby si to náhodou gazda rozmyslel... Chvíľku musím porozmýšľať ako na to, aby som sa čo najmenej narobila, a tak si nachádzam systém v tom čo a ako. A potom to už celkom frčí. Rebríček, preniesť váhu, expres, vycvaknúť lano z istenia (a nič do neho nezamotať) a druhý rebríček (vycvaknúť aj s expresom, lebo potom ho už nedočiahnem a musím sa vracať späť). A sme o krok bližšie k štandu. A zas rebríček, preniesť váhu... Je to skvelé! Užívam si to až zrazu... Ty kokšo, to kde až je tá slučka??? Načiahnem sa a nič. Ako ma Duško doberá, ešte trením odo mňa odťahuje expres.  No dobre. Nastúpam na rebríčku, natiahnem sa a ... zase nič. „Nebuď bábovka a zaber!“ prikazujem svojmu telu, ale telo má len svojich 170 cm. Chvíľu rozmýšľam ako s tým vybabrať, zoberiem expres do zubov, kladivo do ruky a zaháčknem ním tisícročnú slučku. Cvakám expres a mám to. Prepínam rebríček do Duškovho expresu, lebo tá moja chuderka tisícročná vyzerá fakt úboho. Ešte treba vycvaknúť predchádzajúci expres a rebríček, ale aspoň sa nemusím naťahovať ako žížala. Vytiahnem sa po rebríčku, trochu zamakám a expres sa zachytí háčikom na slučke, ktorá je tuhá ako drôt. Hádžem druhý pokus, potom tretí a nadávam, že tie háčiky vždy vedia, kedy sa majú zapojiť do akcie... Nakoniec ho vypínam a stojí ma to krásny pľuzgier pod prstami. Nech žijú tisícročné slučky a háčiky na karabínach. Pár ďalších istení a mizne mi skala pod nohami. Teraz sa už hompáľam voľne v priestore. Ako ma to tam tak hojdá, uvedomím si, že mi je príjemnejšie nepozerať sa dole, keď ma to trochu viac rozhojdá. Ďalej to celkom odsýpa, lebo istenia sa zahustili. Až prelez do diery so štandom je opäť kritický, ale Duško mi tu prozreteľne nechal zavesenú slučku, tak som ušetrila kladivo. A poučená z predchádzajúceho súboja, vymieňam všetky expresy v dosahu za karabínky bez háčiku (veď ja vám dám, teraz dostanem ja vás). Tento krát to šlo ďaleko ľahšie. Priliezam k štandu a s prekvapením zisťujem, že tá strecha ešte pokračuje. Duško odlieza a robím mu zo štandu fotečky. Rýchlo sa mi stráca z dohľadu. Po chvíli ho počujem nadávať, že „nejaký ... nechal v nite slučku len tak prehodenú...!“. Môjmu telu začína byť visiac v úväze mierne nepohodlne a dáva mi to na vedomie. Začínam stepovať a pohojdávať sa, visím raz za jednu, raz za druhú nohu, potom len za pás a nakoniec sa schúlim do klbka. Prestávam si cítiť pravú nohu, tak sa mrvím a cvičím koľko sa dá. Duško zatiaľ lezie cez hranu a zas z neho vidím len kladivo. Pokúša sa na hrane osadiť skobu a tá končí v doline za súčasného hromženia a nadávania. Nejako tu dnes pohadzuje materiálom... Potom ešte pár krokov a zas je rad na mne. Ruším štand a odliezam. Táto dĺžka sa mi zdá ľahšia, istenia sú bližšie pri sebe, tak to celkom frčí. Až na to, že tu niekto narobil v isteniach pavúkov a keď chytím len jeden prameň lana, tak som prekvapená, keď to som mnou ide dole. Celkom dobrý žart, lebo nikdy nevieš, ktoré istenia sú takto zviazané. Prelez cez hranu ma trochu potrápil, hlavne som si musela premyslieť čo a ako, aby som v slučkách niečo nezabudla. Potom ešte dočiahnuť poslednú slučku. Nastúpať na rebríčkoch čo to dá a mám ju! A keď som sa do nej riadne zavesila, Duško mi hovorí: „Mamina, ináč, pozri sa čoho sa držíš.“ Pozerám hore – tisícročná slučka na zhnitom drevenom kline. Usmejem sa: „Ty tiež vieš, kedy mi to máš povedať.“ Zamávam krídelkami a cvakám expres do ešte tisícročnejšieho kruhu, ktorého očko je asi tak isto hrubé ako uško na plechovke od koly. A ešte aj sa cvakám zámkom do steny a zámok sa láme na skale. Expres však už nejde precvaknúť, a tak k nemu rovnako úžasne cvakám aj oba rebríčky. Vydržalo... Doliezam na štand a Duško po chvíli odlieza do ďalšej dĺžky. Po pár metroch konštatuje, že sa to asi moc nelezie, lebo je to celé zahlinené a chcelo by to nejakého záhradníčka. Prelezie komín a mizne mi z dohľadu. Vešiam na tú tisícročnú plesnivú slučku na tisícročnom zhnitom drevenom kline môj krásny jednoročný prusik, na neho uväzujem vrcholovú knižočku zabalenú do všeličoho nepremokavého a napadá ma, že sme k nej nedali pero... Ale prusik som zviazala tip-top, aby ho aj ďalší prípadní bojovníci mohli použiť ako chyt. Budú ho mať nižšie ako my, a možno prídu o jedno krásne nastúpanie si až na posledný štěblík rebríčka. Rozoberám štand, hodím ešte pohľad do strechy a frčím hore. Po troch krokoch ma napadá, že sme sa do tej knižočky mohli aspoň zapísať, ale aj tak nie je čím, tak sa už nebudem vracať,  nech to dolezieme za svetla. Slniečko práve zapadá za Manín. Krátka dĺžka v zaprášenom komíne a ja v nej bojujem, až kým mi Duško neoznámi, že „veď to je položené“. Dobrá rada nad zlato a uvedomujem si, že som v tej streche akosi zblbla. Fakt je to položené! Hneď sa mi to lezie ľahšie. Doliezam k Duškovi a preliezam až na trávničky. Duško ruší štand a ja pozerám na hodinky. Je 16:10. Čistý čas lezenia, 4 hodiny 30 minút. Doberám lano, upratujeme trochu materiál a zostupujeme pomaly dolu. Na cestu schádzame už za tmy, ale je jasno a Strecha slovenska na nás zhora pozerá. Prejdeme pár krokov a obzriem sa znova. Bolo to skvelé!!!

Baška, Duško a Strecha Slovenska 5 A3e

 Obrázky si môžete pozrieť TU



všetky práva vyhradené | (c) Webra Solutions 2007