Aktuality


Meno: Heslo:
 
Prihláste sa a budete mať možnosť vytvárať a komentovať aktuality.

"Anonym nikdy za nič nestojí, lebo sám svoje meno nepokladá za nič"
(William Shakespeare)


Ľadovcový kurz 19.9. - 24.9.2017


Je sedem hodín ráno a ja akurát vchádzam do Záskalia, odkiaľ sa poberieme na ľadovec do Pitztalu. Som rád za tento čas, pretože pôvodný plán bol o piatej. Nie žeby som mal nejaký problém so vstávaním, ale ked odchádate po noci u bratranca, je lepšie si pospať - veď viete ako to chodí :D.

Ráno si dávame s Duškom kávu a ja ticho sledujem ranný zhon celej 5-člennej rodiny. Baška ich pred odchodom musí odviesť do školy, aby bol cez týždeň pokoj. Medzitým mi píše Marek a ja mu len oznamujem, že ešte sme u Duška, a tak si na tej benzínke ešte chviľu počká.

Deti úspešne odložené do škôl. Rýchlo dobalíme veci a vyrážame na nádherne dlhú cestu autom až do Tirolska. Pri Trnave ešte naberáme Mareka. Cesta by bola fajn, no opravy a zápchy nám elegantne predĺžia cestu z plánovaných 8 na 10 hodín. Aby nebolo málo, celý čas leje. Hlavne nech je pekne tam.

Do St. Leonhard im Pitztal nakoniec prichádzame až vo večerných hodinách, kde už na nás čakajú Karolínka s Mišom. Večer si ešte roztriedime materiál, rozplánujeme kurz a absolvujeme úvodnú prednášku o pohybe na ľadovci.

Zobúdzame sa do sychravého, no nie daždivého počasia. Kým sme sa poriadne naštartovali, zmeškali sme náš prvý GletcherExpress. Čo už. Neostáva nám nič iné ako počkať na ďalší. Po krátkej jazde sme na ľadovci, kde sa už začala lyžiarska sezóna. Nejaké lanovky už bežia, iné sa usilovne pripravujú a ratráky behajú hore-dole. Hneď ako si vyberieme vhodné miesto, naväzujeme sa na lano a uvádzame do praxe veci naučené včera večer.  Na záver dňa si ešte skúšame rýchlu záchranu z trhliny, balíme veci a utekáme na lanovku, ktorá nás dopraví späť dole. Problém by nebol v našej lenivosti, ale ísť 15 minút lanovkou znie rozumnejšie ako pešo 2-3 hodinky.

 

 

Večer už plánujeme túru na ďalší deň. Voľba padla na Rechter Fernerkogel. Vyzerá to ako krátka rýchlovka, ktorú by sme mali vzhľadom na podmienky stihnúť.

Ďalší deň nás víta slniečko a krásne počasie, ktoré sa nás potom držalo až do konca kurzu. Skáčeme na lanovku, rýchlo sa naväzujeme a už si prerážame vlastnú stopu čerstvo napadaným snehom krížom cez ľadovec. Snažíme sa nespadnúť do trhlín, niekedy cez ne prechádzame aj po kolenách, aby sa váha rozložila čo najlepšie. Čas plynie a my sa blížime ku skale. Bohužiaľ, čas je neúprosný a pod vrcholom to musíme otočiť, aby sme stíhali lanovku. Priznávam, smerom hore sme sa trochu šuchtali, ale dole sme to teda zbehli parádne. Ostalo nám zopár minút navyše. Samozrejme, niektorí boli sklamaní, ale ja si nemyslím, že by sme to dali až na vrchol, keďže len dostať sa z ľadu na hrebeň nám zabilo 30 minút. Nevadí. Hora tam bude stále. Po príchode na ubytovanie si ešte dávame trochu zdravovedy.

Ďalší deň nás čaká nácvik vyťahovania z trhlín. Hneď po raňajkách, utekáme na lanovku, kde sme sa pre veľký počet lyžiarov takmer nevošli. Na nácvik sme si našli naozaj pekné miesto a po nevyhnutnej príprave už prví odvážlivci skáču dole. Začíname pozvoľna, takže z trhliny sa dostávajú uviaznutí bez pomoci a záchrancovia tak nemajú veľa práce. Aký by to ale bol kurz, keby išlo všetko hladko. V sekunde sa situácia mení a v trhline sa ocitajú traja uviaznutí. Hore ostáva jeden záchranca s inštruktorom. Reálna záchrana začína a majú čo robiť, aby nás všetkých zachránili. Karolínka si všetky svoje sily vyčerpala pri záchvate smiechu, ktorý nastal pri mojom zjavení sa vedľa nej. Takže sebazáchrana skončila. No a povedzme si pravdu. Ťahať mňa kdekoľvek nie je žiadna sranda, nie to ešte z previsnutej ľadovcovej trhliny. Určite nie ak máte v porovnaní s mojimi len okolo 60 kíl. Povedzme si rovno, chcelo by to ťažného koňa. Ešteže to tí horolezci majú tak dobre vymyslené a vedia používať kladky. Ani tak to však nie je žiadna sranda. Nakoniec sme úspešne všetci hore a už sa len bavíme a pokračujeme veselo v ďalších skokoch a záchranách, až kým hodinky neohlásia odchod na lanovku. Všetci vyčerpaní, ale spokojní, že sme si vyskúšali veľa vecí.

Vraciame sa späť na ubytovanie, kde plánujeme záverečnú, najkrajšiu a najlepšiu túru. Na tento kopec vyjdeme, aj keby sme nestihli lanovku. Takto psychicky pripravení sa poberáme do hajan, s budíkom nastaveným o čosi skôr, keďže bude sobota a do prvej lanovky sa proste vojsť musíme.

 

Ranná procedúra prebehla podľa plánu. Cesta už tak nie. Pred tunelom stojí auto, ktoré nám bráni v prejazde. Naša nemčina je však chabá, tak len nemo pozeráme, čo sa to deje. Po 5 sekundách, keď z tunela vybehne stádo oviec je nám to jasné. Čo už, ovce neovplyvníš :D.

Takže kým Baška kupuje lístky, my už stojíme v rade. Posun sa začal, no čo čert nechcel, Baška je prvý človek, ktorého turniket nepúšťa a my stojíme hneď za ňou. Ujo lanovkár iba kýve rukami a ukazuje, že nič sa nedá robiť, že plno. To je teda smola. No ale tak čo. Čakáme na ďalšiu jazdu. Sme však radi, že nám dnes už pustili približovaciu lanovku do sedla a nemusíme šľapať hore zjazdovkou. Kabínka lanovky smerujúcej do sedla nám slúži ako prezliekacia kabínka, v ktorej sa vystrojíme a na konečnej stanici už vystupujeme pripravení na túru.

Rýchlo prebehneme do sedla, kde sa ešte naväzujeme. Tu už začína hlavná túra.

Naskytá sa nám krásny pohľad do doliny plnej trhlín a serákov, okolo ktorých vedie naša cesta. Cesta je veľmi zaujímavá, prechádzame okolo nádherných trhlín, pomedzi nádherne kopce. Nič nám nechýba. Tempo máme dobré a čoskoro prichádzame pod hlavný kopec, kde nazúvame mačky, odväzujeme lano a volíme sólo výbeh na vrchol. Za necelú štvrť hodinku stojíme na vrchole Wildspitze (3770 m.n.m). Porobíme si fotečky, a keďže sa ponáhľame, pomaly, ale rýchlo utekáme späť. Za chvíľu sme opäť v sedle, kde sme začínali. Čas máme dobrý, už sa len dostať k stanici Gletcher Expressu, čo zvládame bez problémov. Ešte podporíme miestnu reštauráciu nejakým jedlom a pitím a vraciame sa dole. Perfektný deň, skvelá túra, skvelé počasie, super partia.

Takýto ideálny deň je naozaj vhodné zakončenie výletu do Pitztalu, kde sme sa naučili nové veci a spoznali nových ľudí. Večer už len rozlúčka pred odchodom v skorých ranných hodinách. Máme to totiž trochu ďalej ako naši kamaráti z Čiech. Cestou domov nám zase prší, ale koho to už teraz trápi.

Na záver by som chcel poďakovať Baške, ktorá odviedla skvelú prácu inštruktora aj napriek svojmu zdravotnému stavu, ktorý by obyčajného človeka uložil do postele. Dávala na nás dobrý pozor. Vrátili sme sa celí a zdraví. Pozdravujem aj zvyšok a vidíme sa opäť niekde na horách.

RadkoBartko



všetky práva vyhradené | (c) Webra Solutions 2007