Aktuality


Meno: Heslo:
 
Prihláste sa a budete mať možnosť vytvárať a komentovať aktuality.

"Anonym nikdy za nič nestojí, lebo sám svoje meno nepokladá za nič"
(William Shakespeare)


Zimný horolezecký kurz (14.-21.2.2010)


Hektický pracovný týždeň sa rúti vpred ako pred každým odchodom na hory. Nestíham ani pomysleť na to, že ma čaká intenzívny týždeň plný lezenia a naberania obrovského množstva vedomostí. Až keď sedím v aute s parťákom Edom, uvedomujem si, že tentokrát nám to obom vyšlo... V momente, ako hádžem na Bielych vodách tú ťažkú svinu na chrbát, mi zvoní telefón a moja mama sa ma pýta, či som v poriadku - niekoho na Malom Kežmarskom štíte zmietla lavína. O pár minút mi s tou istou otázkou volá bratranec. Keď všetkých uistím, že jediné, čo sa mi môže momentaĺne stať je utopenie sa v Šalviovom prameni, vyrážame. Sviňa na chrbte sa mrví, nohy sú ako z kameňa a čoskoro začínam cítiť otlaky na spodnej strane chodidla (spravili sa mi dva krát v živote a vždy cestou na Brnčalku - moje nohy nie sú zvyknuté na taký plytký sklon). S boľavými chrbtami sa po dvoch hodinách dotrepeme na chatu, zoznamujeme sa s Dušanom (ktorý ako sa neskôr priznal, čakal riadnych exotov, v čom sme ho ani trocha nesklamali) a s chuťou sa púšťame do skvelého kávezetka (knedľa, bravčové pečené a kapusta). Kurz sa začína z hurta a tak do jedenástej počúvame prednášku o materiále, ktorý je potrebný pri lezení v zime. Prvý deň posledný krát obúvame lyže a vyberáme sa liezť "spodný" ľad pod Svišťovkou. V žľabe poctivo dodržujeme rozostupy, lebo sneh nevyzerá moc dobre. Ako sa neskôr ukáže, je úplne na nič - nedajú sa na ňom poriadne nacvičovať pády a ani lyžovanie nie je žiadna sláva. Po nacvičovaní pádov, vŕtaní šróbov, výrobe abalakových hodín ideme konečne skúsiť vyliezť dotyčný ľad. Ako zisťujem, nie je to len tak a po zavŕtaní druhého šróbu a pri pohľade na takmer kolmicu hore a na mrznúcich dole to vzdávam a ľad nám natiahne Dušan. Tento prvotný neúspech mi celkom naštrbil sebavedomie aj chuť na lezenie ľadov. Nikdy nezabudnem na bolesť, ktorá sa dostavila pri rozmrazovaní rúk, ktoré som mal pol hodinu nad hlavou, držiac dva studené čakany. Na druhom to ide, dokonca aj takmer metodicky zlaňujem. Lyžovanie s ťažkým batohom je utrpenie a po celom dni sa tak cítim ako uplný osobitnár (žiak osobitnej školy - obľubený výraz modranských lezcov a skialpinistov). Druhý deň si vyberáme krátku mixovú cestu - Ovčí stezku, ktorá vedie do malého sedielka pod Dolným kežmarským strážnikom. Vždy som si myslel, že tá cesta sa tak volá preto, lebo ju musia vyliezť aj ovce, ale ako som zistil, zas až taká ľahká nie je. Hlavne, ak je v nej veľa snehu a ani to jedno miesto za IV nie je úplne najľahšie. Samozrejme, že hneď v úvode druhej dĺžky, ktorú ťahám, sa hroty mojich mačiek skĺznu po tráve a urputne sa zahryznú do mojich takmer nových nohavíc. Kľúčové miesto preliezam relatívne v pohode a dostávam sa do žľabu s hnusným nestabilným snehom, po ktorom vzlínam na koniec cesty. Všetko nám to trvá nekonečne dlho, ale utešujeme sa tým, že sa učíme a všetko robíme poctivo a "na tutofku". Spomínam si pri tom na moje prvé zimné skúsenosti - v novembri som sa sám vybral na Ľadový štít a omylom som miesto normálky sólo preliezol Ľadový hrebeň. Pár týždňov pred kurzom som liezol cestu Havraní vlasy (IV) tak, že na celú 5-dĺžkovú cestu sme použili toľko istení, ako v jednej dĺžke Ovčí stezky. Odvážny a nesmrteľný, ako hovorí Duško. Večer opäť prednáška, nejaké to pivko a mŕtvy leziem do postele. Tretí deň sa nesie v znamení skutočného alpinizmu (aspoň pre mňa) - vybrali sme si Stanislawskeho 6 dĺžkovú cestu obtiažnosti IV na Kozí štít. Pred nami lezie otec so synom, ktorí síce majú istotu v lezení, ale výrazne zanedbávajú istenie a celkovú bezpečnosť. No, asi vedia čo robia. Dnes ťahám prvú dĺžku ja a na prvý pohľad ľahký žľab mi ponúka delikátne lezenie - sokolíka s cepínmi a mačkami som ešte neliezol. V panike som si cvakol lano do karabíny na sedáku a tak robím najťahší krok po tom, ako si vytrhávam posledné istenie. Ešteže to zisťujem až keď mám najhoršie za sebou. Celkovo by som označil prelez tejto dĺžky štýlom LTT HT (len tak tak hnedé trenky). Edo to na druhom konci s lyžiarkami na nohách vydupe s absolútnou istotou a dve ľahké dĺžky si už vychutnávame na slniečku. Krásny skalný komín obtiažnosti 3+ vychádza na Eda, ktorý si hneď od začiatku niečo mrmle popod nos, čo značí, že až také ľahké to nie je. Na vrchole stretávame skupinu Litovcov, ktorý sem vystúpili cez Koziu štrbinu a na sólujúceho Duška pozerajú ako na ufóna. Dávam sa s nimi do reči - sú z turistického klubu z Vilniusu a okrem iného ma hovoria, že "you know, we lost one". Obeť z Malého Kežmarského bol ich kamarát a radšej im ani nehovorím, že Dušan našiel jeho telo... Cestou na chatu ešte stihneme vykopať nórsku sondu a zistiť tak, že nafúkaný sneh leží na nestabilnom snehu a ľade - čo však druhý deň neodradí skupinu Čechov vojsť do žľabu, ktorý sa s nimi samozrejme celý vysype. Prežili a opili sa. V štvrtok nás zobúdza slnečné a krásne ráno, no hneď je jasné, že je príliš teplo. Sneh pod nástupom do JZ rebra Kozej kôpky sa zradne prebára a dostať sa ku skale je celkom boj. Edo to chce hneď v prvej dĺžke otočiť, lebo má pocit, že v tom teple s nami padne celá Kozia kôpka. Dušan ale rozhoduje, že to dolezieme a vyššie to je už skutočne lepšie - trávy držia a nakoniec je z toho celkom príjemná ľahká lezenica (II-III). Najväčšie problémy mi robí drhnutie lana a najradšej by som to liezol sólo. Kto ale bude rozväzovať v stene ten tri krát opichaný osmičkový uzol? Posledný deň si obaja natiahneme dĺžku v "hornom ľade" a ja si naprávam znechutenie z ľadov z prvého dňa. Cítim sa tam síce trocha ako vo Vertigu, keďže vedľa nás má natiahnuté lano partia Čechov, ktorá sa tam prestrieda v celkom hojnom počte. Občas na mňa z vrchu niečo padne a ja som rád, že mám prilbu. Ľad je dosť poznačený predchádzajúcou intenzívnou činnosťou a tak je lezenie jednoduchšie a konečne si ho naplno vychutnávam. Keď za mnou dolieza Edo, začína sa meniť počasie, zo žľabu nad ľadom padajú malé prachové lavínky a Edo začína frflať. Je čas ísť preč. Nad Čiernym plesom opäť skúmame, aké sú lavínové podmienky a učíme sa robiť s lavínovými vyhľadávačmi, ktoré sme doteraz mali bez toho, aby sme s nimi vedeli robiť. Obeťou je Duškova páperová vesta a niekoľko krát si skúšame krížové dohľadanie, ktoré je s modernými vyhľadávačmi najkomplikovanejšia operácia. Pred Dušanovým odchodom si ešte vyskúšame záchranku, pri ktorej sa cítim ako osobitnár, ktorý prepadol. Po celom týždni mám dosť - som strašne hladný a tak po záchranke dávam tri mastné chleby, parené buchty, regulérnu večeru, tri pivá a všetko to završujeme ako sa na Modranov patrí - dvoma fľašami vína. Som veľmi rád, že som kurz absolvoval - naučil som sa strašne veľa praktických vecí, uvedomil som si, že veľká časť nebezpečenstva, ktoré v zimných horách hrozí, sa dá eliminovať. Spoznal som Dušana a namotivoval som sa do ďalšieho lezenia nielen v horách. Potvrdil som si, že sme s Edom vhodne sa dopĺňajúca dvojka a verím, že spolu podnikneme ešte veľa zaujímavých výstupov. Foto TU
Filip Jánoš



všetky práva vyhradené | (c) Webra Solutions 2007