Aktuality


Meno: Heslo:
 
Prihláste sa a budete mať možnosť vytvárať a komentovať aktuality.

"Anonym nikdy za nič nestojí, lebo sám svoje meno nepokladá za nič"
(William Shakespeare)


Lezenie v ľadoch a mixoch 12. – 14. február 2010.


 

   Po absolvovaní Paklenice a nejakých umelých stienkach nám začalo chýbať lezenie a tak Janka prišla s nápadom. Čo tak skúsiť zaliezť si aj v zime. Vzhľadom na biedne podmienky pre skialp som to považoval za celkom dobrú alternatívu a ten dlho neobsadený Duškov kurz lezenia v ľadoch nás pokúšal. Baška s Duškom naše prihlásenie schválili a tak sme teda v piatok 12. februára ako vždy nestíhali aby sme boli nachystaní keď Baška dovezie Dušana ku nám. Po prehodnotení obsahu našich ruksakov a zredukovaní ich objemu Dušanom sme dosiahli, že tam vošiel ešte aj materiál ktorý Duško doviezol.
   V Matliaroch ešte raz prebaľujeme ruksaky, obúvame lyže a vyrážame smer Brnčalka. Cesta prebieha v pohode a tak ešte pred večerou dorážame na chatu. Chata je dosť plná a Dušan sa čuduje, že tu vidí Litovcov ktorí tu boli aj pred mesiacom. Asi sa im tu páči. Len dokedy, ale o tom až neskôr. Po chutnej večeri a nejakom pivku sa presúvame na izbu a preberáme základné pojmy lezenia v ľadoch.
   Ráno balíme všetku výstroj aj teplé oblečenie a vyrážame na náš prvý ľad. Dolu chodníkom to ešte ide, ale keď odbočíme z chodníka tak to začína byť zaujímavé. Kosovka je zasnežená len sčasti a tak skialpovanie vyzerá skôr ako prekážková dráha. Po tuhom boji sa konečne dostávame do žliabku pod ľadom a začneme šľapať pekne cik-cak až pod ľadopád. Pre istotu zachovávame 10m odstupy lebo aj keď snehu nie je veľa, podklad nedrží a môže sa to kedykoľvek odtrhnúť.
   Nahádžeme na seba komplet výstroj a ideme sa zoznámiť s ľadom. Vyskúšame si istiace prostriedky ( skrutky, buldogy, trávovky, hodiny) a taktiež správne používanie cepínov a mačiek. Potom si skúsime prvé kroky, traverzovanie, stúpanie. Duško nám natiahne cestu a tak si v pohode skúšame lezenie na druhom konci. Ľad sa síce občas na povrchu láme, ale ináč je to v pohode až na tú zimu keď v štande poskakujeme a snažíme sa nejako zahriať keď lezie ten druhý. Poobede sme už dosť vymrznutí a tak balíme a užívame si krásny zjazd žliabkom dole až ku kosovke. Zvrchu je lepšie vidieť a tak schádzame cez kosovku o čosi ľahšie ako pri výstupe. Začína aj snežiť a sme zvedaví ako bude vyzerať lavínová situácia zajtra.
   Ráno sa balíme a ideme na ľad pod Svišťovku. Od včera nasnežilo asi 10 cm ale keďže stále dosť mrzne tak sneh vôbec nedrží pokope. Treba sa mať na pozore. Traverzujeme popod nemecký rebrík a v žliabkoch držíme odstupy, ale aj tak mám z toho nepríjemný pocit. Do nemeckého rebríka sa tlačia dve dvojice horolezcov. Dušan pohoršene komentuje ich odvahu slovami „kde sa tam j..ú, veď to s nimi spadne“. Hádam ani netuší ako sa jeho slová naplnia. My sa opatrne presunieme pod Svišťovku a zase po jednom vyšliapeme žliabkom až pod ľad. Zhodíme lyže, nasúkame sa do sedákov, nahádžeme na seba materiál a ideme ťahať cestu. Prvá nastupuje Janka, ja v štande istím a keďže po 5 metroch sa mi s Duškom stratia za skalou tak len podupkávam a počúvam cinkot materiálu. Od rána mám žalúdok ako na vode (neviem z čoho, lebo jedlo aj pitie bolo super), tak rozmýšľam ako tie črevá udržať v pokoji. Konečne pre mňa po nekonečne dlhej dobe počujem Jankin výkrik „zruš!“ a tak odliezam hore. Črevá sa trochu ukľudnili, tak si to lezenie užívam. Po dolezení na štand si beriem od Janky materiál a idem si natiahnuť svoju prvú dĺžku v ľade. Ide to celkom v pohode, až na to že ešte človek nemá tú zručnosť a tak musím občas skrutku presunúť alebo jej dohovoriť kladivkom. Doleziem dĺžku, urobím štand a kričím Janke zruš. Potom už len s Duškom počúvame ako bojuje so skrutkami keď ich doluje z ľadu a postupne dolieza ku nám. Po dolezení ďalšej dĺžky na vrchole ľadopádu sa zhodneme, že pre úsporu času Janku spustím na druhom konci a ja si urobím zlaňák.
   Dole sa zbalíme a chystáme sa na odchod, keď v tom Janka kričí, „pozrite lavína“. Naľavo asi 200 m od nás spod nemeckého rebríka hučí kúdol snehu a končí až v doline pri kosodrevine. Spomenieme si na raňajších bláznov a kričíme na nich anglicky „ are you OK?“, lebo sme ich počuli rozprávať a slovenčina to nebola. Po nejakých piatich zavolaniach sa ozýva naspäť „OK“, tak sa trochu ukľudníme, ale Dušan hovorí, že predsa len sa tam pôjdeme pozrieť. Traverzujeme cez dva žliabky a nie je nám všetko jedno, lebo sneh praská a duní. Našťastie sa nič viac nedeje a prichádzame do lavínišťa. Nikde nič nie je vidno a zhora sa ozývajú len nejaké nejasné hlasy a tak sa rozhodneme zlyžovať lavínište. Keď prídeme dole tak čakáme Janku, ktorá ide opatrnejšie a obzrieme sa naspäť. To čo tam vidíme nás zamrazí až v kostiach. Z čela lavíny vidíme trčať batoh a nohu s mačkou. Okamžite začneme odhrabávať a po odstránení asi 15cm snehu sa dostávame ku tvári horolezca. Je mi jasné, že to je koniec, ale Dušan napriek tomu skúša vitálne funkcie. Márne. Z polohy tela je zrejmé, že nezomrel na udusenie, ale na mnohopočetné zranenia. Na sedáku má naviazané lano a tak okamžite vybaľujeme sondy, lopatky a pípaky a skúšame hľadať spolulezca. Pípaky však nič nesignalizujú a tak je zrejmé, že nemali ani lavínovú výbavu. Volám na horskú službu a potom na chatu aby všetci išli pomáhať hľadať. Ešteže Dušanov mobil má signál. Dušan vykopáva lopatkou lano a my podľa smeru lana sondujeme aby sme skúsili nájsť aspoň druhého. Po chvíli však Dušan vyťahuje roztrhnutý koniec lana a tak nádej klesá. Po prílete vrtuľníka sondujú po lavíne psy a potom nastupujeme všetci ktorí máme sondy a robíme hrubú sondáž. Nakoniec asi po hodine keď zo steny zostúpia kolegovia nešťastníka sa dozvedáme, že jeho spolulezec zostal hore a nič sa mu nestalo. Balíme veci a so zmiešanými pocitmi odchádzame na chatu. Vyskúšali sme si záchrannú akciu na ostro, ale radšej by sme si to odpustili. Presvedčili sme sa o tom, že opatrnosti nikdy nie je dosť, a než sa niekde pustíme tak si radšej situáciu overíme a poradíme sa s ľuďmi ktorí terén poznajú. Stačilo keby sa Litovčania na chate spýtali kde sa oplatí ísť a kde to je nebezpečné. Ale už to, že liezli na statickom lane svedčí o ich poňatí bezpečnosti lezenia.
   Na chate sa balíme, lúčime s Dušanom a odchádzame s čelovkami na jazdu na Bielu vodu. Bez väčších problémov schádzame ku autu a odchádzame do Batizoviec ku kamarátovi Rudovi, s ktorým si spravíme náladu pondelňajším nádherným skialpovým výletom z Liptovskej Tepličky na Panskú Hoľu, útulňu na Andrejcovej a Kráľovu Hoľu späť do Liptovskej Tepličky (cca 35km). Zjazd z Kráľovej Hole bol úplne excelentný.
   Týmto by sme chceli poďakovať Duškovi za ďalší super kurz, ktorý sme absolvovali v jeho horoškole, za jeho profesionalitu, povzbudzovanie a prístup, ktorým nám zase priblížil krásy horolezectva. Ale vďaka aj za to, že nám ukázal ako sa má človek zachovať v krízových situáciach, keď ide o život. 
Foto TU
 
 
 
Ešte raz „VĎAKA!!!“                                                                                                       Robo a Janka


všetky práva vyhradené | (c) Webra Solutions 2007