Aktuality


Meno: Heslo:
 
Prihláste sa a budete mať možnosť vytvárať a komentovať aktuality.

"Anonym nikdy za nič nestojí, lebo sám svoje meno nepokladá za nič"
(William Shakespeare)


Zimný horolezecký kurz Vysoké Tatry
10. - 15. január 2010


Chata pri Zelenom plese


Do tretice všetko dobré... tak sa to aspoň hovori. A v našom prípade správnosť tohto porekadla možem velice rada potvrdiť. Aj keď zo začiatku sa to vyvíjalo nie veľmi presvedčivo.

Po manískom a letnom tatranskom kurze sme sa nahlásili k Dušanovi a Baške aj do zimných Tatier. Pravdupovediac, dosť dlho sme (teda skorej ja) zvažovali. Zimu mám síce rada, ale som človek zimomravý, a k mojím dovtedajším zimným aktivitám by som mohla zaradiť akurát tak sánkovanie a stavanie snehuliakov. Fakt som si nevedela predstaviť, ako sa sviežo premrznutí v dákych mínus neviemkoľko stupňoch, budeme schopní s mačkami na nohách brodiť v snehu, tĺcť cepínmi do ľadu, zmrznutých tráv (!?) a popritom mať z toho celého ešte aj radosť...

Na začiatok sme sa „trošku oneskorili“ hneď v prvý deň. Nakoľko nás len okolo piatej kamarát vysadil v Tatranských Matliaroch, nezostávalo nám iné, len Dušanovi oznámiť, že na večeru asi načas neprídeme. Zobral to v pohode a ešte nám aj vyjednal odloženie večere. S touto vidinou sme nasadili čelovky, naložili batohy a vydali sa vpred. Poriadneho snehu ale široko-ďaleko nikde. Iba samá čľapkanica. A riadna. Tak som zistila, že moje topánky nie su až také nepremokavé, ako som si myslela. Iné som však nemala, tak sme to za neustáleho člapkania vody v jednej mojej topánke a snahy o vyhýbanie sa potôčkom rínúcich sa chodníkom, dali na chatu za predpísané tri hoďky dvadsať.
Po zvítaní s Dušanom, výdatnej večeri a vypočutí nie veľmi optimistických informácií o snehových a lavínových podmienkach (snehu nič moc, lavínovka priemerne za 3), sme prebrali materiál, ponastavovali cepíny, vyskúšali si, ako namontovať mačky na topánky a naveľa zaľahli spať.

V úvodný deň (pridal sa k nám aj Milan) sme si vyšlapali kúsok za chatu, nad Čierne pleso, a poctivo cvičili pády všetkými možnými spôsobmi a následne ich brzdenie, či už s cepínmi či bez. Keď sme boli dostatočne vyšmýkaní, presunuli sme sa pod Svišťovku opáčiť ľad. Pred samotným lezením sme si vyskúšali, ako sa istiť v ľade, čo sú to vlastne tie ľadovcové skrutky a ako ich používať. Vyvŕtali sme si nejedny Abalakove hodiny. Takto posmelení sme sa pustili do lezenia prvého ľadu. Maťo ťahal, poctivo istil. Po prvej dĺžke ale Dušan s Milanom zhodnotili, že pokračovanie cesty nie je nič moc, ľad bol nekvalitný, že to nebudeme siliť. Tak som Maťa spustila a cestu si vyliezla na tope. No bolo to zvláštne, dôverovať hrotom na mačkách, že ma udržia, a tomu ľadu, že sa nevylomí a dáko odhadnúť primeranú silu, miesto a uhol na zaseknutie cepínov. Zapáčilo sa nám to, a ešte sme mali trochu svetla a času pred návratom na chatu, a preto sme si ľadík (s troškou mixu) každý vyliezli ešte raz na tope. Pobalili sme vercajch a vrátili sa pred večerou. Večer sme venovali prednáške - od oblečenia, cez cepíny, istenie, techniku pohybu, až sme to ukončili klasifikáciou.

Druhý deň sme sa vybrali do Malej zmrzlej doliny vyliezť ľad. Nedalo sa nepristaviť pri dvojdňovom lavínisku za Zeleným plesom, no šupa to musela byť riadna, vypadlo to z Medenej kotliny. Spravime dokumentačné foto a ideme za naším cieľom. Počasie nie je najlepšie, lavínovka je tak za 3. Ako ideme hore žľabom, počujeme pod nami žblnkajúci vodu, miestami to s lavínovkou vyzerá za 4. No sranda to veru nie je, rozostupy veľmi poctivo dodržujeme. Asi v polke žľabu narazíme na ukážkový odtrh, čo našu opatrnosť zvyšuje. Po obozretnom výstupe dorazíme k pekne vytečenému ľadu. Robíme štand zo skrutiek, vešáme batohy a ja sa odvážne chystám ťahať prvú dĺžku. Na úvod sa vyberám vľavo, ľahšou alternatívou, na kolmejšiu stenu som si veru netrúfala. Lezie sa v pohode, cestou skrutkujem o stošesť (aj nejakú trávovku som tuším zatĺkla), sem-tam ľadík, sem-tam sneh. Na prvý štand využijem Dušanovu radu a tlčiem skoby do skaly. Maťo dolieza, preberá si matroš a ide na druhú dĺžku. Ako ho tak istím, zahrievam sa a pokukávam po okolí, presviští okolo mňa dačo malé čierne, veľmi sa podobajúce na pútko z Maťovho cepínu, a letí ktoviekam ... To už budoval štand. Volám, kričím, čo mi sily stačia, snažím sa vyzisťiť, či si vôbec všímol takú vážnu stratu, ale iba ledva začujem, že možem liezť. Chvíľku sa zahrievam, krúžim rukami, drepujem a naliezam do druhej dĺžky. Keď sa dostanem na komunikácieschopnú vzdialenosť, Maťo s prekvapením a hrôzou zisťuje, že pád cepínového pútka vôbec nepostrehol. Tu nás zachraňuje Duško. Kým ja doliezam k štandu, on zlieza dole na záchrannú akciu. Dohodneme sa však, že cestu už nedolezieme, nakoľko sme dáki šuchtaví (čo sa s nami vlečie celým kurzom ...) a v úplnej tme sa vracať nechceme.Tak kým sa Dušan brodí v dosť nebezpečnom teréne dakde pod nultým štandom a pátra po pútku, my s Maťom robíme zlaňák. Sme dosť unavení, teda aspoň ja. A zároveň celí natešení, keď vidíme Dušana vracať sa, aj s pútkom. Kontrolujeme zlaňák, Maťo ide dole prvý, má za úlohu vybudovať štand na druhý zlaňák. Z druhého zlaňujem prvá ja, cvakám sa do štandu k batohom a začínam baliť. V podstate to bolo moje prvé viacdĺžkové zlaňovanie vôbec. O chvíľu už všetci balíme. Pôvodný plán zlaniť dole žľabom z hrušky z časových dôvodou rušíme. Tak nasleduje adrenalínový zostup. Berieme do rúk cepíny a schádzame dole. Tvárou do doliny, tak nám aspoň Duško odporúča najlepší postup. No chce to ale veľa odhodlania, dvakrát sebaisto sa veru necítim. Postupne sa to lepší, strach síce zostáva, ale krok je istejší, aj keď veľakrát skončím na zadku – čo pri takom sklone svahu, ako keby som si sadla na stoličku. Z ústia žľabu vyliezame už sa šera, smer chata. Ako míňame lavínisko, vidíme svietiace čelovky Litovčanov schádzajúcich z ľadov pod Svištovkou. Uzimení prichádzame akurát pred večerou. Celí radi z pekného, i keď náročného dňa, a zo šťastlivého návratu. Prednášku na záver dňa venujeme snehu a lavínam, teoreticky preberáme postup záchrannej akcie v prípade zosuvu lavíny. Na dnešok toho bolo dosť.

Na tretí deň sme si naplánovali mixové lezenie na Ovčí stezku na Dolný Kežmarský Strážnik. Vyrazili sme pohodovo po raňajkách. Vybalili sme matroš, urobili štand a Maťo naliezol do prvej dĺžky. Po pár metroch prišiel náročnejší krok, ale zmákol to a šiel ďalej. Ako on liezol a pod Dušanovým dohľadom zakladal, kde sa čo dalo, ja som si dole v štande podupkávala, vrtela rukami – snažiac sa udržať normálnu telesnú teplotu, teplo mi veru dvakrát nebolo. Zdalo sa mi, že im to trvá celú večnosť. Keď mi konečne Maťo zahlásil, že možem zrušiť a liezť, celá natešená, že sa hádam trochu zahrejem pohybom, som sa chytila cepínov a pustila sa do cesty. Komplikácie sa mi objavili hneď na začiatku, všade bolo strašne veľa snehu, nevedela som, na čo sa možem postaviť, čomu dôverovať. Náročnejšie miesto som dáko preliezla, vytrápila som sa ale s vyberaním istení. Maťo zakladal a zatĺkal na fest, asi v polovici cesty som úplne vysilená z prekonávania snehových nánosov (vtedy netušiac, že naozaj nemusím odhrabať všetok sneh, ktorý mi príde do cesty) dokonca nebola schopná vybrať jeden vklínenec, so smútkom som ho tam nechala napospas osudu. Vyčerpaná, skôr psychicky ako fyzicky, som doliezla ku štandu (a tu si presne nepamätam, ako to bolo, prečo sme sa rozhodli nepokračovať ďalej... či bolo dôvodom, že bolo veľa snehu v stene a že som bola vyčerpaná a demoralizovaná alebo bol aj dáky iný dôvod...). Tak sme zlanili (opäť...), tentokrát zo štandu prvého. Dušan to zliezol a cestou vyzdvihol mnou opustený vklínenec. Pobalili sme a keďže snehu bolo, obrátili sme naň všetku svoju pozornosť. V konečnom dôsledku to bolo možno aj fajn, zostal nám čas na sneh a lavíny a ďalšie dni, keď sa nám trošku zlepšili podmienky, sme sa mohli venovať lezeniu. Presunuli sme sa teda nad Čierne pleso, neďaleko miesta, kde sme sa v prvý deň učili brzdiť pády. Pustili sme sa do praktickeho overovania informácií zo včerajšej prednášky. Ako prvú sme si vykopali tzv. nórsku sondu a urobili lopatkový test. Na našu radosť sa nám sondu nepodarilo odtrhnúť ani pri obrovskom úsílí. Zisťovali sme aj tvrdosť snehu. Potom sme zakopali naše „pípaky“ - zapnuté na vysielanie, a skúšali sme ich nájsť, čo pomocou takýchto technických vymožeností nebol žiadny problém. Horšie to ale bolo pri fingovanom hľadaní zasypaných bez prístroja, iba pomocou sondy a sondáže. To musí mať postihnutý sakrašťastie, keď ho takýmto spôsobom nájdu.
Z tohto popoludnia nám tiež vyplynulo dôležité ponaučenie, že sondu nehodno len tak položiť na sneh, hlavne pri strmšom svahu má tendenciu veľmi rýchlo sa zošmyknúť :)
Pri večeri sme prediskutovali plán nášho ďalšieho dňa a zhodli sme sa, že by sa nám oplatilo vstať a vyraziť skôr. Dohodneme v kuchyni, že raňajky budeme mať vo forme balíčkov (teda, v tomto bode sa sa Maťom nevieme zhodnúť, ktorý deň sme mali skoré raňajky a ktorý balíčky... Nevadí, nie je dôležité, len zisťujeme, že si budeme musieť začať písať lezecké poznámky :).

Vo štvrtý deň to máme nasmerované pod Žeruchy, pridáva sa k nám aj Milan. Vonku je sviežo, teplomer ukazuje – 11 °C. Po príchode pod Žeruchy nahadzujeme na seba ešte dáke vrstvy oblečenia a následne všetko potrebné na lezenie. Presuniem sa pod nástup, urobím nultý štand, prilezie Maťo a ťahá prvú dĺžku v krásnom ľade. Cestou upustí vklínenec, dopadne blízko mňa, tak si ho cvakám na sedák. Horšie je to však so skobou, tá padne kúsok podo mňa, zo štandu k nej nedočiahnem. Tak si hovorím, že len na ňu nemôžem zabudnúť, predtým, než polezem. Klasicky podupkávam a cvičím na štande a krčím sa pod občasnými maličkými prachovými lavínami, ktoré na mna zhora spúšťajú chalani. Keď nastane môj čas, musím sa trošku spustíť dole a hrabem v snehu, kde si myslím, že by mala byť tá spadnutá skoba. Naštasie ju nájdem a púšťam sa do lezenia. Snažím sa odskrutkovať prvé istenie a vtedy to prišlo... malá snehová prachová lavínka... a druhá... držím sa cepínov, čo mi sily stačia, nastupuje strach a panika, pospomínam si na všetky vyberané slová. O chvíľu to prestáva, podarí sa mi vybrať skrutku a len čo zatnem cepínmi a mačkami tak o pol metra vyššie, začína sa smršť znova. Intenzívnejšia. Netuším, čo sa deje a ani čo mám robiť. Zúfalo sa krčím, sneh mi zhadzuje kapucňu z hlavy a padá mi za krk. Ruky a nohy mi mrznú, panika sa mení na hystrický záchvat. Kričím nech ma Maťo dobere, vzápätí nech ma spustí dole, rozhodnutá zavrhnúť celé zimné lezenie, že toto mi naozaj ku šťastiu netreba. Nezdá sa, že by počul. Cítím sa tam úplne osamotená, slzy sa mi rynú potokmi, no úplne celé zle. Vzápätí si však hovorím, že tu takto nemôžem visieť donekonečna, tak sa v bezsnehoprachových chvíľkach pokúšam ako-tak napredovať. Žiadna sláva to však nie je. Keď sa hore chalanom asi zdá, že dáko dlho trčím na jednom mieste a začujú, že chcem ísť dole, Dušan zchádza zisťiť, čo je vo veci. Následne dáva pokyn ničnetušiacemu Milanovi, ktorý liezol popri nás sólo, a ktorý sa snažil udržať telesnú teplotu priebežným chodením v snehu, aby zastal. Zázrakom sa mi prestane sypať sneh na hlavu a za Dušanovej psychickej podpory prelezem cez ľad a cestou snehovými a ľadovými úsekmi k štandu predýchvam a pomaly sa ukľudňujem. Na štande ma ma všetci svorne poľutujú, hanbím sa strašne za takú reakciu, ale inak sa mi nedalo... Tak preberem matroš a hor sa do druhej dĺžky. Tá je už ľahšia, poväčšinov v snehu, istím v skalách a zatĺkam trávovky (tie som si nejako obľúbila :). Druhý štand robím v skalnom bloku na skobách. Maťko dolieza a padá rozhodnutie, že nakoľko na vrchol je to pomerne ľahký terén, tak pôjdeme súbežným postupom. Ja idem prvá, zakladám istenia. Keď natiahnem celú dĺžku, Maťo ruší štand a pokračujeme súbežne. A konečne sa nám (po prvý raz počas kurzu) podarí vyliezť na vrchol. Tu hádžem slučku okolo kameňa (hádam jediného, čo sa nejaví ako loker) a doberám Maťa. Celí natešení sa kocháme výhľadmi a chystáme sa na zostup Predným Žeruchovým sedlom. Milan, dobre vymrznutý z čakania, sa k nám naväzuje na lano, pri schádzaní sa istíme. Snehu je dosť, idem prvá a poctivo zakladám istenia, dokonca už aj na zostup tvárou do doliny som si ako-tak zvykla. Sprevádzajú nás aj kamzíky, to sú iní lezeckí machri. Po štastlivom zostupe sa nám uvoľnujú endrorfíny, popíjame ešte teplý čaj z Dušanovej supertermosky, sklamane odkladáme zamrznuté chleby späť do batohov, balíme a hlásime odchod. Cesta k chate ubieha pomerne rýchlo, bola by škoda nevyužiť krásny svah, tak sa púšťame po zadkoch do doliny :) Večer venujeme plánovaniu túry na posledný – skúškový deň. Podmienky nie sú najlepšie, nakoniec volíme cestu, ktorú sme si naplánovali ešte v lete, ale kvôli dažďu sme ju neliezli. Bola to Puškášova cesta J pilierom na Koziu kôpku. Teraz to však bude mixové lezenie. Ešte si v kuchyni vybavujeme skoršie raňajky (hm.. alebo balíčky...? :), cieľom je vyraziť zavčasu.

Tak aj je, buntošíme skoro ráno, zarovno s Litovcami. Po raňajkách vyrážame do Červenej doliny. Skúškový deň je zjavný, Dušan priebežne vyzvedá, čo sme sa naučili. Po malej diskusii s Maťom nájdeme nástup. K našej ceste si však musíme vyšľapať dosť strmý svah, v horným partiách je sklon tak 50 stupňov. Prvú dĺžku ťahá Maťo, hneď na začiatok je tam taký vzdušný krok v skalách. Potom cez snehové pole, malou depresiou až k platni, skvelej na štand. Počasie máme krásne, slnko, modrá obloha. Pri južnom svahu to ale neni žiadna výhra – museli sme si švihnúť, nech sa nám terén neroztopí pod nohami. Dnes sme si výnimočne (čo nechápem, prečo sme nemali aj predošlé dni...) vzali aj vysielačky, no neviem si tento luxus vynachváliť. Druhá dĺžka jej moja - vedie trávami, sem tam dáke skaly - super na prehodenie slučiek, a na záver trošku snehu. Slnko pripeká, normálne mi je teplo. Maťova tretia dĺžka je trávová, štanduje v skale. Záverečná dĺžka vychádza na mňa. Nesturhnem si to ale priamo na vrchol, chcem tú radosť dopriať Maťovi. Tak hodím slučku cez skalu a doberám ho. Spolu si vybehneme na vrchol Kozej kôpky, vytešíme sa z výhľadov a aj zo samých seba. Oplatilo sa vyliezť hore, bola to krása. Čaká nás však ešte zostup, tentokrát dole Východnou Kozou štrbinou. Ideme istení, zostup je v pohode. Asi od polovice cesty máme spoločnosť kamzíčej rodinky. Unavení, ale spokojní prichádzame na chatu a vrháme sa na večeru. A to nás ešte čaká ústna skúška. Dušan nás trošku potrápi, tatrológia nám dá zabrať (už ale poctivo študujeme :), škúšku však zvládame a radi sledujeme, ako nám Baška s Dušanom potvrdzujú našu úšpešnosť do preukazov. Nešli sme na kurz kvôli pečiatke, ale potešilo nás, že sme to zmákli. Zistili sme, čo zvládame v pohode a na čom nám treba popracovať.

Keď sa na to tak pozerám s odstupom času, som rada, že som sa na to nechala ukecať. Aj keď prvé dni som si myslela, že po kurze cepíny asi v živote do ruky nevezmem, nakoniec som presvedčená o opaku. Zimné lezenie je úplne iná dimenzia, som rada, že som objavila jej krásu :)

Zuzana Zajkov
á
Arles, 2010
Foto:
Dušan Zajac, Rockstar

všetky práva vyhradené | (c) Webra Solutions 2007