Aktuality


Meno: Heslo:
 
Prihláste sa a budete mať možnosť vytvárať a komentovať aktuality.

"Anonym nikdy za nič nestojí, lebo sám svoje meno nepokladá za nič"
(William Shakespeare)


Víkend 16.-18.1.2010 v Tatrách


Starká sa vybrala na dovolenku do Terchovej, tak využívame jej „au pair“ systém a k neteripohlad na Tatry Nasti jej pribaľujeme ešte aj našu Alex. Duško kurzuje na Brnčalke a ja sa v piatok vyberám za ním. Na cestu mi svieti slniečko, vyšliapať na chatu sa mi podarí dostatočne rýchlo a v duchu si s malou dušičkou prajem, aby nám počasie prialo a my si konečne po roku užili naozajstného tatranského lezenia.

Večer Duško navrhuje ľady, ale ja by som radšej do mixov, tak ma nechá vybrať cestu. Uvažujem nad niečím ľahším, lebo minulú zimu som zbrane ani v ruke nedržala. Duško navrhuje Stanislawskeho na Kozí štít (FK 2151), nakoľko ho mám v lezeckom pláne už aspoň 3 roky, Dusko v druhej dlzketak prečo ho nevyliezť rovno v zime. Ja som trocha nešťastná z klasifikácie (IV), lebo na rozlezenie som si predstavovala niečo ľahšie. Napokon ráno vyrážame pod Kozí. Nastupujeme v celkom slušnom čase, a tak ma Duško natláča ťahať prvú dĺžku. Vraj keď to nepôjde, nech zaštandujem pod kútikom, ale ten by mal byť pretečený ľadom, tak snáď sa to bude dať. Prvé metre dupem hlboký sneh a potom sa dostávam ku skale. Je to celkom dobre odistiteľné, a tak sa s odhodlaním púšťam do mixu. Kútik túto zimu o ľade ani nepočul, tak sa troška trápim, ale istenie mám pri nohách. Nad kútikom ma skôr prekvapí vklinený balvan, o ktorom sa dodatočne dozvedám, že som ho mala obliezť sprava. Stojím priamo pod ním a cesty späť už niet, tak zúfalo hľadám niečo na zaistenie. Napokon vykutrem hodiny, cez ktoré prevliekam slučku až po riadnej dávke snahy (inak, naviazala som ju na hexák a pretiahla pomocou lanka od hexáku). Istenie mám a s trochou sebadisciplíny preliezam balvan – napokon pekný kúsok lezenia. V sedielku skúmam kde by sa dalo zaštandovať, tlčiem skobu, ale nenachádzam miesto pre druhé istenie, tak skúšam iné miesto a keď tam hodnú chvíľu blúdim, tak narážam na starú skobu s kruhom – skoro mi oko vypichla... Kričím na Duška a on nalieza. Vyliezame z mrakov a od sedielka na nás svieti slniečko. Ďalšia dĺžka ide rýchlo, lebo vedie v položených trávach, štandujeme pod komínom, pod ktorým márne hľadám podľa Duškovej navigácie konika, čo tu nechali v lete. Odmietam sa hodinu hrabať v snehu, kašlem na neho (teda na konika) a budujem štand na vlastných. Nado mnou je nádherný komín, svieti do neho slniečko a je takmer suchý. Keď do neho naliezam, vešiam zbraň na pútko, druhú nechávam v ruke a cvakám starú skobu. Komín sa dá krásne odistiť, tak si ho užívam. Asi v polovici mi Duško kričí, či vidím ten biely kameň. Odpovedám, že áno a zdola sa ozve: „No, tak ten nesmieš na mňa hodiť!“ Zas jedna skvelá rada... Baletím okolo kameňa trošku ťažším prekrokom, ale vidím nad sebou zamrznuté trávy a rýchlo to mám za sebou. Potom ďalšívrcholova fotka štand a ďalšia ľahšia dĺžka. Fotím Duška a kopu oblakov pod ním. Krásna inverzia. Inak, už mám docela dosť. Čakajú nás záverečné platne, ktoré sú úplne suché. Moc sa mi do nich nechce a protestujem, že už som unavená, ale Duško sa nedá a tvrdí, že by mi to bolo ľúto. Trochu so strachom naliezam, ale platne sa dajú krásne odistiť, tak istím, čo to dá, istenia mám aj po 1,5 metri. V platni zbadám pod sebou v žliabku kamzíky, rýchlo zakladám hexák a fotím – kamzíky aj Duška v štande. vysoko nad oblakmiEšte kus platne a potom vrcholové rebro.
Doberám Duška, robíme vrcholové foto a rýchlo zostupujeme do Kozej štrbiny, nech sme dole ešte za svetla. Na chodník prichádzame ešte za svetla a na chate sme dokonca hodinu pred večerou.






Nedeľné počasie vyzerá rovnaké ako to včerajšie a bola by strašná škoda to nevyužiť. Naše kroky vedú tento raz pod Žeruchovú vežu. Máme v pláne cestu FK 2160 Bocek – Hofírek (IV). Naliezame snehovým žliabkom. Dnes sme sa akosi nevedeli vymotať, do snehu nám svieti slniečko, a tak sa trošku brodíme. Ťažšie miesta odistím a rýchlo štandujem. Ďalšia dĺžka vedie traverzami, v ktorých mám strach, lebo neviem nájsť miesto na istenie a snehy ležia na skalných platniach. Napokon sa prebojujem pod vhĺbenie, krásne som si vyzakladala a nepopredlžovala, a tak zvádzam súboj s vlastným lanom. Ja ťahám hore a ono dole... Nadávam a štandujem pod velikánskym vklineným balvanom.V platni pod kominom Duško dolieza, berie si materiál a hádže do doliny expres. Nalieza do nádhernej platne ukončenej komínom, potom ho strácam z dohľadu. Keď ruším štand, padá mi do doliny skoba a v diaľke dopadu prekonáva aj Duškov expres. Ešte že nám ostalo zo desať metrov lana. Duško ma spúšťa dole, beriem expres, len tak tak dočiahnem skobu a mám príležitosť znova si preliezť vhĺbeníčko, v ktorom som bojovala s lanom. Rýchlo naliezam traverzom do platne, ktorá sa postupne zostrmuje až prechádza v komínev krásny komín. V komíne pripínam jednu zbraň na sedák, druhú si nechávam v ruke, chvíľku musím porozmýšľať, ako sa v tom zavrtieť, a potom to krásne ide. Mám z toho radosť, doliezam k Duškovi, potiahneme ešte jednu dĺžku a potom rebrom lezieme súčasne až na vrchol. Cestou do Predného Žeruchového sedla ma Duško istí a ja sa trápim v záverečnom traverze. Do sedla sa musím prekopať prevejom. Zostupujeme naviazaní, zakladám pár istení, pod stenou balíme a frčíme na chatu. 

narovnanie PuskasaV pondelok sa ochladzuje a vyzerá to, že slniečko na nás zanevrelo. Dnes sa asi vyhrievať nebudeme. Šliapeme do nástupu a ešte stále volíme možnosť, že to zabalíme. V nástupe sa však nakoniec obliekame a naliezame Puškáša do Zadného Žeruchového sedla. Je zima. Prvú dĺžku ťahám akosi dlho a Duško je už nervózny. Nalieza do vhĺbenia, v ktorom ľady skôr nedržia ako držia. Je pretečené len takými chrustami a ani istenia nič moc. Duško prelieza a snaží sa tú trochu ľadu zašanovať aj pre mňa. Mne osobne je už jedno, či tu niečo ostane aj pre budúce generácie, ale som ľahšia váhová kategória, zbytočne do toho nekopem, rýchlo sa snažím precupkať, a tak po mne ostáva všetko v pôvodnom stave (teda, keby ste to niekto šli liezť, tak sme vám to tam nezničili). Ďalšia dĺžka vedie v snehu pod komín, ktorý nie je súčasťou cesty. Cesta ubieha napravo, ale komín vyzerá zaujímavo, tak Duško rozhoduje, že to narovnáme. Naliezam do komína, chvíľu bojujem, ale nepodarí sa mi zaistiť. Tak to vzdávam. Navyše, nie je času na narovnanie kominomnejaké pokusy. Budujem štand, púšťam Duška a zisťujem, že zbraň (a práve tú s kladivom) som si zabudla v komíne. Duško nalieza a uhýba krok doľava oproti mojej plánovanej línii, zaistí sa v kútiku a krásne pokračuje ďalej. Mne sa do toho kútika nepodarilo natraverzovať, ale Duško doňho naliezol priamo zospodu. Prekonáva vklinené balvany a mizne mi z obzoru. Zhora len počujem, že je to krásne lezenie. Hore štandujezostup a naliezam aj ja. Tade kadiaľ liezol Duško je to pekné (ale nie za III). Traverzujem ku svojej zbrani a potom sa s ňou musím vrátiť vytĺcť skobu. Takže repríza kútika... nad ním ďalšia skoba, vklinené balvany, ktoré sú napokon ťažšie ako ten kútik a nad nimi krásna celá dĺžka zamrznutých tráv. Frčím ku štandu, preberám si materiál a lezieme súčasne do Zadného Žeruchového sedla dve dĺžky. Odtiaľ ešte zo tri dĺžky do Predného Žeruchového sedla do včerajšieho zostupu. Prichádzam do sedla a taká som domotaná, že neviem kde som. Až keď nájdem môj prekopaný prevej sa zorientujem. Rýchlo zostupujeme až na chatu, balíme materiál po kurzistoch aj naše veci a krásne ovešaní, ako vianočné stromčeky, zostupujeme po tme na Matliare. Babička nás čaká v Terchovej a Alex sa už nevie dočkať.
Viac foto TU
Krásny tatranský víkend za nami...
Baška
 


všetky práva vyhradené | (c) Webra Solutions 2007