Rock star - horolezecke kurzy, seminare, metodika, akreditácia

Aktuality


Meno: Heslo:
 
Prihláste sa a budete mať možnosť vytvárať a komentovať aktuality.

"Anonym nikdy za nič nestojí, lebo sám svoje meno nepokladá za nič"
(William Shakespeare)


Dva dni v znamení Tatier


Odchádzame na kurzy do Tatier a pomaly sa nám rozplývajú ideály, že medzi kurzami aj niečo vylezieme. Postupne prichádzame o všetky Alexine babysittingy a ja neviem kam z konopí. Na druhej strane, hovorím si, aspoň sa budem učiť, veď v utorok mám štátnicu. Napokon ma napadá spásonosná myšlienka a ako divá smskujem Jele, že či by nás náhodou nemohla zachrániť a prísť na kurz o deň – dva skôr. Jela dokáže zázraky na počkanie a nemožné do troch dní (to má byť veľké ďakujem pre Jelču) a v stredu ráno o ôsmej už behá okolo Alex a nás vyháňa na túru.
Duško si vyhliadol nejaké cesty na Kopiniaky, a tak do Malej Zmrzlej doliny stúpame s nákresmi komína od Dieškovcov a steny od Kollera, Belicu. Ja som skôr za stenu, Duško za komín. Komín je zatečený, a tak je rozhodnutie jasné:  Koller, Belica do Sklenenej štrbiny V+ A0, dodatok autorov: „cesta vedie v peknej pevnej skale“. Stúpame pod stenu a hľadáme nástup. Autor píše „výrazný nosatý previs“. Mal by byť jasný, ale akosi ho nie a nie nájsť. Až keď stojíme už takmer pod ním, zbadáme „nos“. Študujeme nákres, obliekame sa a prebaľujeme batohy. Je jedenásť hodín a Duško nalieza do prvej dĺžky. Pár metrov nado mnou nájde starú rakovinu (rozumej skobu), chvíľu sa rozčuľuje nad jej nefunkčnosťou (kto zažil, vie o čom je reč), a potom z nej vyrobí fungujúce istenie. Nadlieza nad nos a bojuje v lokrovisku. Pozerám sa na neho, rýchlo znova študujem nákres a kričím, že tá cesta vedie priamo cez ten nosatý previs. Chvíľu váha, ale napokon zlieza a s nadávaním na „nepriaznivé vrstvenie skaly“ (citácia prešla korektúrou) napokon prelieza nos. Rád by sa zaistil, ale akosi nie je kam. Špár je poskromne a tie čo sú, sú tvorené voľnými kameňmi. Necháva čoka skôr preto, aby ja som nelietala do traverzu. Na nejakú tutovku sa môže zabudnúť. 
Nalieza do traverzu a zrazu na mňa letí kopa kamenia. Snažím sa zachrániť si prsty na nohách, lebo na štande stojím bosá. Priamy zásah dostáva stehno. Duško zatiaľ bojuje v traverze a márne sa snaží nájsť miesto na zaistenie. Zanecháva čok a potom skobu. Nad skobou traverzuje zas do druhej strany a ťahá a ťahá, ale lano utiahnuť nemôže. Horko-ťažko dolieza na miesto prvého štandu a počujem ho nadávať, že to by rád vedel na čom to tam štandovali. A tak lezie ďalej a štanduje kus nad trávnatou policou. Po chvíli naliezam aj ja. Užívam si prvých pár metrov, až kým nenarazím na „nos“. Okrem toho, že to bude značne vzdušné lezenie so strachom hľadím na hrany skaly. V mieste kade nám ide lano sú ostré ako nôž. Je mi jasné, že padanie sa konať nebude aj keby som sa lietať mala naučiť. Revem na Duška hore aby doberal, že leziem. Sama sebe ešte opakujem, že sa do toho nesmiem natlačiť. Musí to ísť predsa nejako na rozpor. Chvíľu sa vrtím a potom sa mi to podarí. Vytešená naliezam do traverzu a moje opojenie zhasne. Zdola to teda fakt vyzeralo lepšie. Chvíľu maturujem, nohy by aj boli, ale čo chyt, to hrôza. Všetko samé „nepriaznivo vrstvené“ a keď už aj konečne čosi chytím, tak je to loker. Obliezam štandovaciu policu, kde je v tráve zabitá skoba s tristoročnou slučkou. S pochybami na ňu hladím a rozmýšľam, či na tomto fakt ktosi štandoval. Doliezam na štand a som z toho lokroviska taká domýlená, že sa Duška minimálne trikrát pýtam, či je ten štand fakt pevný a či nie je v hnoji. Napokon si do neho sadám, lebo mi aj tak nič iné nezostane a upokojujem samu seba, že môj manžel sa ma predsa pokúsil zabiť už v nástupe, tak to nebude snáď skúšať znova. Druhá dĺžka vedie systémom kútikov, komínov a vhĺbení, obliezame pôvodný štand a Duško štanduje priamo pod kľúčovým previsom. Konečne sa to začína podobať na celkom pekné lezenie. V kútiku pod štandom bojujem, skúšam ako by sa to dalo, už rozmýšľam, že to háknem a nakoniec sa mi zadarí a preliezam... a zas do lokroviska. Priliezam na štand a Duško študuje previs nad nami. V ňom by nás malo čakať V+ A0. Duško odlieza, prelieza menší previs a nalieza do veľkého, výrazného, ktorý sme videli už keď sme prichádzali pod stenu. Presne v previse nachádza staré účko, ktoré sa veselo škerí do doliny. Chvíľu váha, či to preliezť voľne, ale potom mi kričí, že to hákne, lebo tá skoba pád určite nevydrží. Nalieza, skúša voľne, a potom RP, neRP, zapína slučku do skoby z roku 1964 (pripadalo mi to smiešne, že tá skoba je staršia ako on) a stúpa do slučky. Prelieza hranu previsu a kúsok nad hranou sa mu podarí založiť vklínenec – tutovku. A to mu samozrejme nedalo, tak ho spúšťam späť dole pod previs... Tentokrát sa mu podarilo preliezť previs voľne, a to dokonca s batohom na chrbte. Mizne mi za hranou previsu a pár minút na to kričí, že môžem liezť. Prvý previs je parádny, nohami sa dá potancovať a stačia aj tie chyty na trenie a stisk. Pod druhým previsom stretávam účko „ AD 1964“, zabité smerom do doliny, takže nedrží ani na páku a dochádza mi, prečo Duškove nadšenie z pôvodnej skoby znelo tak nenadšene. Rozmýšľam, či jej vôbec veriť a stúpiť do nej, ale keď už Duška udržala... naliezam do previsu, potom na hrane príde na rad A0, stúpam do slučky a podarí sa mi prekrok cez hranu. Chvíľu bojujem o rovnováhu. Viem, že kúsok vyššie musí byť lepší chyt. Je v ňom stopper. Nasleduje konečne lezenie v peknej pevnej skale a ďalší štand. To najťažšie už máme za sebou. Sme mierne rozčarovaní a na štande preberáme materiál a rozoberáme, že to bolo všeličo, len nie pevná skala a že bez skôb by sme tu zhynuli. Teraz už len doliezť tých 200 metrov za II, miestami III do Štrbiny. Duško odlieza, čakám kým natiahne celú dĺžku, ruším štand a lezieme súčasne. Asi po 120 metroch Duško štanduje. S nadávaním hádže skobu do doliny (už druhú v tejto ceste) a kričí, že mám liezť. Kúsok je ešte dvojkový, potom trojkový komín samý mach. Pátram po skobe a podarí sa mi ju po chvíli nájsť. Doliezam ku štandu a nestíham sa diviť. Pred nami sa zdvihla stena a v nej vhĺbenie. S nedôverou sa pozerám na Duška a sondujem: „Tak toto asi nebude za II-III, že?“ Už mi je jasné, prečo ten štand. Špekulujeme čo a ako, ale aj tak moc na výber nemáme. Duško nalieza, celkom mu to ide, až kým sa nedostane do vhĺbenia. Skúša vpravo, skúša vľavo, ale všade je mokro a chyty len na trenie. A tak môj manžel bojuje a ja miesto palcov držím jazyk za zubami a lano pevne v rukách. Rátam si, aký mu môžem dať preklz, aby som ho nešľahla rovno na tú policu, na ktorej štandujeme. Nakoniec zabojuje, v najťažšom mieste zatĺka skobu (aby tým poprel pravidlo, že istíme sa pod ťažkým a nad ťažkým), čím mne osobne robí radosť, lebo si hovorím, že keď bude už úplne zle, tak to aspoň mám po čom háknuť. Chytá mokré chyty (aj tak iné nie sú), stúpa na trenie do mokrého, chvíľu baletí a potom zhora zaznieva: „Mamina, skoro som sa posral!“ Ja tiež, ale to vedieť nemusí. Rozmýšľam, že si obujem lezky, ale moje nohy po predchádzajúcich dĺžkach rezolútne môj nápad zamietajú. Ide to fajn až do mokrého vhĺbenia. Tu sú chyty čoraz mokrejšie a stupy stále klzkejšie. Je úplne jedno, na čom stojím a čoho sa držím. Aj tak sa všetko šmýka. Takže moja teória je nešpekulovať a liezť čím rýchlejšie. Na rozmýšľanie nemám dosť silné ruky. Doliezam pod previs a z expresu na mňa tečie voda. Rýchlo vytĺkam skobu a rozmýšľam ako cez ten traverz. Zdola vyzeral chytovatý, no tu už mám na to iný názor. V kľúčovom mieste bojujem s ďalšou skobou, napokon ju vytĺkam a nejakým zázrakom preliezam. Priliezam na štand a konštatujem, že ťažšiu II – III som v živote neliezla. Nad nami je ešte jedna dĺžka vhĺbením do štrbiny. Naliezam do nej a zisťujem, že je rozbitá. Duško mi zdola radí – chyty nechytať, iba tlačiť; na stupy nestúpať, aj tak nedržia... Ideálne! Držím sa jeho rád a hlavne leziem rýchlo, nech to mám čím skôr za sebou. V štrbine doberám Duška a hlásim, že je 17:00. Rýchlo balíme. Ešte nás čaká zostup z Kopiniaku a potom hijó na chatu. Aj tak prídeme na večeru neskoro...  Takže v číslach: 7 dĺžok za 6 hodín, klasifikácia pre voľný prelez VI+. Keď sa tak pozriem späť... nebolo to pekné, ale aj tak to bolo dobré. A ako Duško hovorí: „Sú cesty, ktoré sa lezú len raz za život.“ A toto je jedna z nich...
 
Ďalší deň sa rozhodujeme medzi Žeruchami a Jastrabkou. Radi by sme si po včerajšku dali nejakú oddychovku... navyše Duško už večer začína ďalší kurz. Takže niečo krátke, ľahké a rýchle. Dostávam na výber a tak moja voľba je jasná. Už pár rôčkov si chcem vyliezť JZ hrebeň na Jastrabku (FK 2104) II – III. Je to vraj pekné lezeníčko. Duško neprotestuje napriek tomu, že tu lezie snáď 5 krát za leto, a tak meníme naše dvojičky za jednoduché lano a šliapeme do Červenej doliny. Navrhujem, že by sme to mohli vybehnúť súčasne, ale Duško nesúhlasí. Vraj si to mám vyliezť, pekne si to odistiť aj odštandovať. Mne to vyhovuje. Aspoň zas raz prejdem kontrolou. V sedle si vyrábam prvý štand a 11:20 naliezam. Krásna platňa ponúka parádne miesta na istenia. Potom vyliezam na hranu a na vežičke štandujem. Duško dolieza ku mne a tešíme sa, že teda takýto letný deň sme v Tatrách ešte nemali. Hrebeň lezieme v krátkom rukáve a krátkych nohaviciach. Ďalšia dĺžka vedie cez vežičky a sedielka, raz hore, potom zase dole a skaly sú tu menej pevné ako v prvej dĺžke. Pri isteniach si musím dávať väčší pozor, čo kam založím a štand ma značne potrápil, ale výstupnú kontrolu ustál. Tretia dĺžka je už po hrebeni v traverze až na vrchol, kde štandujem priamo pri vrcholovej termoske a doberám Duška. 13:20 vzniká naše vrcholové spoločné foto. Chvíľu posedíme, pobudneme a prášime zas na chatu. V skratke: 3 dĺžky za 2 hodiny a pre mňa splnený maličký sen. A zároveň náplasť za včerajšok – pretože toto je cesta, ktorú určite stojí za to si vyliezť a s veľkou radosťou sa kedykoľvek do nej znova vrátim.
Máme za sebou dva dni v znamení Tatier. Dve úplne odlišné cesty: jeden celkom slušný súboj a jednu krásnu ľahkú oddychovku. A hlavne dva dni, z ktorých zas môžeme chvíľku žiť...
Foto TU
Baška


všetky práva vyhradené | (c) Webra Solutions 2007